PeknePapaj

Už ako malá, som pri pohľade na moju mamu, ktorá sa ladne zvŕtala v kuchyni za sporákom, premýšľala - " Je to trest , alebo je to odmena? " Ako som dospievala, stále som v tom nemala úplne jasno.  Predstava nikdy nekončiaceho kolotoča vymýšľania, nakupovania, varenia a servírovania jedál pre rodinu vo mne na začiatku vzbudzovala odpor a nezdravú dávku rebélie. Každý má iné chute, niekto nemôže jesť to a iný zase ono. Točila sa mi z toho hlava ešte dobrých pár rokov. Najprv som varenie doma skúšala obísť a stravovala som sa príšerne /fastfoody, reštiky, mrazené hotové výrobky.../ V kombinácii so stresom, kávou a cigaretami som si pekne odpálila chuťové bunky a vypestovala som si intoleranciu na niektoré potraviny. Aby toho nebolo málo ešte som sa nechala zdeptať, že nikdy nebudem dobre variť. Lenže potom som stretla JEHO - aj vďaka nemu som v tejto oblasti nadobudla sebavedomie a dnes si trúfam aj na ťažšie recepty ako je zemiaková kaša.  Jasné, že sa mi občas aj nezada