Ten pocit keď mu chutí...

Už ako malá, som pri pohľade na moju mamu, ktorá sa ladne zvŕtala v kuchyni za sporákom, premýšľala - " Je to trest , alebo je to odmena? "

Ako som dospievala, stále som v tom nemala úplne jasno.  Predstava nikdy nekončiaceho kolotoča vymýšľania, nakupovania, varenia a servírovania jedál pre rodinu vo mne na začiatku vzbudzovala odpor a nezdravú dávku rebélie. Každý má iné chute, niekto nemôže jesť to a iný zase ono.
Točila sa mi z toho hlava ešte dobrých pár rokov.

Najprv som varenie doma skúšala obísť a stravovala som sa príšerne /fastfoody, reštiky, mrazené hotové výrobky.../ V kombinácii so stresom, kávou a cigaretami som si pekne odpálila chuťové bunky a vypestovala som si intoleranciu na niektoré potraviny. Aby toho nebolo málo ešte som sa nechala zdeptať, že nikdy nebudem dobre variť.

Lenže potom som stretla JEHO - aj vďaka nemu som v tejto oblasti nadobudla sebavedomie a dnes si trúfam aj na ťažšie recepty ako je zemiaková kaša.  Jasné, že sa mi občas aj nezadarí, aj to skončí v koši, ale nakopol vo mne tú chuť a chtíč. Nechcem byť žiadny majster kuchár, chcem variť zdravo, chutne, sezónne a vyvážene pre seba, svojich najbližších a ktovie možno časom aj pre širšiu verejnosť. :)




A vtedy som to pochopila - aby to bola pre mňa odmena potrebujem mať pri sebe takého muža, ktorý ma podporí, pochváli, aj jemne skritizuje a hlavne dovolí aby som zažívala znova a znova ten pocit keď to čo navarím mu chutí :)Cítim sa vtedy tak trošku ako v rozprávke a som na seba nesmierne hrdá.Ďakujem ti Matej !









Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Pečeň vs. Pečienka

Na voľnej nohe - mama food stylistka

Letný čučoriedkový koláč